Ťapi-ťap, paci-pac a podobne

Náš 15-mesačný syn má otca Čecha a mamu Slovenku, oba občianstva, národnosť neviem akú (tiež obe?) a väčšinu svojho života pobýva v Českej republike. Jeho otec s ním hovorí čisto česky a ja československy. Už niekoľkokrát som si dala predsavzatie, že na neho budem hovoriť len v jednej reči (prípadne doma slovensky a na verejnosti česky), ale tento cieľ je pre mňa nesplniteľný. Stále tie dva jazyky miešam. A pýtam sa samej seba, nakoľko mu tým v hlave pôsobím chaos.
Moja bývalá kolegyňa (tiež Slovenka vydatá za Čecha v Čechách) sa deťom do šiestich mesiacov života prihovárala len v slovenčine a potom im všetky veci prekladala do oboch jazykov (napr. "obujeme si topánočky, botičky"). Možno dobrý model, ale ani ten nie som schopná dodržať. Keď čítame knižku, hovorím "aha beruška, lienka" alebo "tu je žížala, dážďovka", ale na prechádzke, prípadne v rýchlom každodennom živote sa obmedzím len na jeden jazyk (ten, ktorý mi práve príde na rozum).
A tak som zvedavá, v akom jazyku náš Honzík prehovorí. Zvuky, ktoré z neho zatiaľ vychádzajú (ako napr. "tata", "mama", "bé", "mimi"), znejú vcelku česky aj slovensky (až na jasne české "ne"). Ale aj tak sme už narazili na nedorozumenia. Ja som ho učila tlieskať "ťapi-ťap" a moja kamarátka od neho chcela "paci-pac" (o ťapkaní Češi hovoria, až keď dieťa začne chodiť). Keď ma hladká, hovorím mu, že robí "moja-moja" a iná kamarátka sa ho pýtala, či už vie urobiť "malá-malá".
V každom prípade by ma zaujímalo, ako s deťmi rozprávate vy ostatní Čechoslováci a Slovákočeši. A ako by to malo byť správne? Všetky články, čo som kedy našla o bilingválnej výchove, sú totiž o jazykoch, ktoré nie sú tak príbuzné ako slovenčina a čeština.